Dokonalý čistotný svet

Michaela Arpášová, EKOEKONÓMOVIA
Dokonalý čistotný svet 
(Stopercentná recyklácia)
 
            Nastal obyčajný aprílový deň a ja som sa rozhodla navštíviť naše mestské múzeum.  Ako sa tak prechádzam po uličkách múzea, zrazu si všimnem dosial nepovšimnutú uličku. „Sníva sa mi?“ Rozhodnem sa, že ju teda preskúmam. Na konci chodby ma však ohromí veličizný stroj. Vyzerá staro, až na rozpadnutie a je na ňom veľa páčok a sedačka pred, ktorou je stojan s radom čísel, ktorých kombinácia sa dala ľubovoľné meniť. Žeby nejaký starý predchodca digitálnych hodiniek? Poobzerám sa vôkol seba či ma nikto nesleduje a sadnem si do podivného stroja. Obzriem si čísla na stojane. Ukazujú čísla 3, 1, 4, 5. Hodinky to teda asi nebudú. Rozhodnem sa teda zatiahnuť za páku v strede podlahy stroja. Všetko vôkol sa mi začne točiť a strácam vedomie.
Keď sa zobudím, som na tom istom mieste. Zjavne ma kopla elektrina. Vedela som že tomu stroju nemám veriť. Premasírujem si oči a poberiem sa pomaly domov. Vyjdem z múzea a nemôžem uveriť vlastným očiam. Autá sa vznášajú a všade naokolo sú vysokánske budovy. Pozriem sa na ľudí na chodníkoch. Skoro každý z nich má kombinézu a v nose hadičky s kyslíkovou bombou. Objavila som sa v budúcnosti? Možno tie čísla na stroji znamenajú rok, v ktorom som sa ocitla. A mala som aj pravdu. Na veľkom stožiari boli hodiny, ktoré ukazovali terajší čas aj dátum ale niečo nesedelo. Rok bol napísaný 3 145. Už mi všetko dávalo zmysel. Vtom ma zastaví postarší muž. „Dievča zbláznilo si sa? Máš úplne kontaminované oblečenie a kde máš kyslík? Takto dlho nevydržíš! Poď so mnou, okamžite! Ohrozuješ seba aj nás.“ Nič som nechápala ale nasledovala som ho. Vstúpili sme do najvyššej budovy v meste. Podľa toho ako si pamätám, tak by to mal byť mestský úrad. Vo vstupnej hale bolo extramoderné zariadenie. Na recepcii nás uvítalo počítačové zariadenie s mechanickými rukami. „ Prosím vás dajte mi kľúč od komory G16. Ďakujem.“ Povedal môj sprievodca a mechanická ruka mu podala strieborný kľuč. Bez slova ma chytil za rameno (podotýkam že v rukavici) a odviedol ma k výťahu. Naťukal tam nejaký kód a výťah sa spustil prudko dolu. Zistila som, že výťah je priehľadný a dá sa cezeň vidieť naokolo. Všade vôkol neho viedli rôzne trubky všetkých tvarov. Nič iné len trubky. Vystúpili sme z výťahu a prvý krát som zacítila zem pod nohami. Ozajstnú zem. Hlinu s machom. Prešli sme cez ten machový koberec a dostali sme sa ku veľkým kovovým dverám. Muž do nich zasunul kľúč a keď sa dvere otvorili nemohla som veriť vlastným očiam. Neskutočné množstvo pracovníkov stálo pred obrovskou elektronickou tabuľou v strede siene. Bola na nej zobrazená mapa mesta a všade svietili modré bodky. Nestihla som sa ani spýtať čo má toto divadlo znamenať a už ma muž ťahal do malej izby, ktorá bola spojená so sieňou. Prikázal mi aby som sa vyzliekla a všetky svoje veci hodila do trubky na konci izby. Mala som strach, tak som len mlčala a robila čo mi prikázal. Kým som sa vyzliekala tak odišiel a poslal za mnou dve ženy, ktoré prišli s nejakým sprejom a celú ma ním postriekali. Jedna zo žien mi povedala že je to antibakteriálny sprej. Priniesli mi aj nové oblečenie. Bola to skôr kombinéza. Mal ju každý jeden človek na povrchu. Bola z materiálu podobnému gume, ale viac elastická. Natiahla som si ju seba. V tom som pocítila, že sa mi ťažšie dýcha. Žena, ktorá mi vysvetlila všetko o spreji si všimla, že niečo so mnou nie je v poriadku. Vybehla z izby a priniesla kyslíkovú bombu aj s hadičkami do nosa. Nenamietala som a nasadila som si ich, lebo sa mi dýchalo ťažšie a ťažšie. Túžila som odtiaľto odísť čím skôr. „Sú títo ľudia až tak veľmi posadnutí čistotou?“ Medzi tým prišiel môj sprievodca. Opýtala som sa ho, čo znamenajú tie modré bodky. „To sú dievča moje recyklačné továrne. Sú po celom meste a každé je zamerané na niečo iné. Polovica na papier, ďalšia na plast, na sklo a tak ďalej. Nenašla by si jedinú smeť v celom meste. Ale čoby len v celom meste, aj na celom svete. Ale to by si mala vedieť. Ďalej ako si si všimla trubky, do ktorých si vhodila oblečenie a aj tie, ktoré boli okolo výťahu, smerujú rovno k týmto továrňam, kde sa spracúva všetko kontaminované a všetok odpad. Z nich potom vyrábajú nové výrobky.“ Je naozaj možne že by to mohlo byť také dokonalé? Prečo sa mi ale tak zle dýcha? Odpoveď som dostala za necelú hodinku, keď ma sprievodca zaviedol na najvyššie poschodie budovy, na obrovskú plošinu na pristávanie lietadiel. Obzrela som sa vôkol seba a všetko som pochopila. Kde mi len oko dovidelo nebola žiadna zeleň, žiadne stromy, ani tráva, ani kvety. Dokonalý „čistotný svet.“  Ale ak nie je zeleň, ako sa živia zvieratá? A Kde sú? Spýtala som sa a muž sa zasmial. „Kde si počula o tom, že by mohla tráva rásť len tak divoko kde si zaumieni. A zvieratá aby pobehovali všade naokolo. Vládol by tu chaos a hlavne neporiadok. Máme na to budovy, v ktorých pomocou chemických striekačiek pestujeme ovocie, zeleninu a tak tiež rôzne druhy zelene, ktorou živíme zvieratá. Tie máme zase umiestnené v inej budove. Všetko je v harmónii a každý deň na pár hodín sa spustí po celom meste kyslík z týchto rastlín, aby šlo všetko tak ako má.“ Nemohla som veriť vlastným ušiam. To čo sa odohráva v budúcnosti je bláznovstvo. Žiť za takýchto podmienok, aby som bola závislá od vyhadzovania odpadkov do nejakej turbíny a oni mi za to dajú kyslíkovú bombu? Už som videla dosť. Rozbehla som sa k výťahu, odviezla sa na prízemie a vyšla z budovy. Rozpamätala som sa kde sa nachádza múzeum a chcela som od tadiaľto odísť raz a navždy. Našťastie tam stále bola skrytá ulička a aj ten stroj, ktorý ma priviedol na toto miesto. Sadnem si doňho  nastavím čísla 2, 0, 1, 5 zatiahnem za páku a znovu pocítim prudký náboj a stratím vedomie.
Zobúdzam sa na podlahe múzea. Všade vôkol vládne tma. Postavím sa a rozbehnem sa rovno k východu a nevšímam si prekvapený výraz tváre nočného strážnika. Vybehnem von a pozriem sa na stožiar s hodinami. Osem hodín večer a rok 2015. V tom zrazu zacítim omamnú vôňu. Vôňu čerešňových kvetov, ktoré sa vypínajú v parku predo mnou. Ľudia nemajú na sebe žiadne hadičky a žiadne kombinézy. Toto je svet v ktorom chcem žiť. A preto, aby som ochránila životné prostredie, nepotrebujem továrne a maximálnu čistotu. Stačí mi recyklovať odpad a nevyhadzovať odpadky kade tade, aby som pomohla zabezpečiť zdravé prostredie pre ďalšie generácie.
 
  
Autorka: Michaela Arpášová, III. A
 

Počet hlasov: 260
<<<<<<< HEAD -->