Projekt TZ (tektonický zlom)

Miriam Gajdošová, Rtím
Judith – New York
„Naživo sa hlásim z Bruselu. Ako môžete vidieť, za mnou sa nachádza budova parlamentu, kde sa krátko po druhej hodine popoludní stretli významní ministri životného prostredia z celej Európy a na toto dôležité rokovanie prizvali aj pána bieleho domu. Keďže rokujú o dôležitej otázke, ktorá môže zmeniť životy nás všetkých, tak na tomto rokovaní nechýbajú ani najlepší vedci z celého sveta. Dopočula som sa, že by sa malo jednať o komunálnom odpade, o jeho využití, prípadne o jeho dlhodobom odstránení. S určitosťou však môžem povedať, že o platných návrhoch rokovania sa dozvieme až o niekoľko hodín. Zatiaľ je to odo mňa všetko. Pre World News Emily Benson.“ – rýchlym pohybom ruky som prerušila živé vysielanie, ktoré sa premietalo v mojom tablete. Hoci som bola manželka Benjamina Greena, najznámejšieho vedca tohto storočia, o rokovaní, ktoré práve prebiehalo som netušila o nič viac než bežný človek. Mám čo som chcela. Za manžela som si vzala zanieteného vedca a navyše obrovského tajnostkára. Keď mu pred pár dňami neskoro večer zazvonil mobil, vzdychla som si pri predstave, kto zas čo môže od neho chcieť?! No keď hovor ukončil, obrátil sa ku mne a v jeho tvári bolo badať zvláštne vytrženie. „Volal mi sám predseda európskeho parlamentu, Judith to je neuveriteľné. Musím ísť. Musím sa čo najrýchlejšie pobaliť a dostaviť sa do Bruselu.“ „Prečo?“ – takto znela moja jediná otázka, no už vopred som tušila, že sa mi nehodlá nič prezradiť. Zazrela som to v jeho očiach, to náhle napätie, keď sa stalo niečo veľké. „Nemôžem, Judith, potrebujú ma. Je to vážne.“ Kým som sa stihla spamätať, nahodil na seba čisté veci, rýchlo sa pobalil, podišiel ku mne a venoval mi letmý bozk na čelo, klipla som očami a už ho nebolo. Od toho večera prešiel už týždeň a ja som o Benjaminovi nič nevedela. Pozorne som však sledovala médiá, vedela som, že len vďaka ním získam aspoň nejaké informácie.
 
Benjamin – Brusel
Keď mi zavolal sám predseda Európskeho parlamentu, nevedel som, čo mám robiť. Keďže som však na začiatku svojej vedeckej kariéry prisahal heslom: „Pomáhaj vždy, keď pôjde o dobro sveta“ nemohol som odmietnuť. A tak som opustil teplo svojho domova, svoju obetavú manželku, nasadol som do auta a na letisku som si kúpil letenku na prvé lietadlo, čo poletí do Bruselu.
                Keď som tam po piatich hodinách letu dorazil, bol som vyčerpaný. Našťastie ma už čakal prichystaný útulný apartmán. V momente som sa zložil na posteľ a zaspal som spánkom bezsenných. Na druhý deň ráno  ma zobudilo hlasné klopanie na dvere. Bola to však len recepčná, ktorá mi doručila malú bielu obálku. Pomaly som ju začal otvárať. Vo vnútri sa nachádzali viaceré listy, začal som ich skúmať. Po hodine vytrvalého čítania som pochopil, prečo ma sem zavolali. Išlo o problém zvýšeného množstva nelegálnych skládok odpadu po celom svete a o ich trvalé odstránenie. Jeden nápad ako na to, som mal. Ihneď som sa pustil do chystania reči, ktorú prednesiem pred mnohými významnými ľuďmi. Keď som skončil s písaním, dal som si sprchu. Obliekol som sa do svojho najlepšieho obleku, pretože o dvanástej ma mal pred hotelom vyzdvihnúť šofér, ktorý ma privezie priamo do jamy levovej.
                Konečne som sa dostal do obrovskej rokovacej miestnosti. Dookola boli postavené stoly aj stoličky, na ktorých už nedočkavo sedeli samí chlapi v podobných oblekoch aký som mal na sebe aj ja. Usadil som sa na miesto kde bola položená moja menovka. Miestnosť sa pomaly zapĺňala. To čo sa ďalej dialo, môžem inak nazvať aj ako veľkú poradu. Pán, ktorý túto „poradu“ otvoril, sa nám predstavil ako Martin Schneider. Objasnil nám, za akým účelom sme sa tu zišli, aj keď podľa mňa to bolo zbytočné, veď predsa všetci to už dávno museli vedieť. Potom nás bez ďalších okolkov vyzval, aby sme predniesli návrhy k danej veci. Keďže sa nikto nechopil slova, využil som svoju šancu, postavil som sa a začal som rozprávať: „Páni, moje meno je Benjamin Green. Som vedec, ktorý učí na Newyorskej vedeckej univerzite ale podieľam sa aj na rôznych vedeckých výskumoch. Ak dovolíte, rád by som sa s vami podelil o svoj názor.“ V miestnosti nastalo ticho, no keď som videl ako zopár chlapov súhlasne pokývalo hlavou, pokračoval som: „Ako dobre viete, po celom svete sa nachádza nespočetné množstvo nelegálnych ale aj legálnych skládok odpadu. Dovolím si dať do pozornosti aspoň najviac znečistené oblasti, ktoré doposiaľ vyrobili na tomto svete množstvo problémov, ako napr.: rôzne choroby vďaka ktorým v týchto znečistených oblastiach dochádza k úbytku obyvateľstva, ďalej masívne znečistenie pitných vôd, besnota zvierat, znečistený vzduch a iné. Medzi desať najväčších znečistených oblastí patrí: Černobyľ v Ukrajine, Dzerzhinsk a Norilsk v Rusku, La Oroya v Peru, Linfen v Číne, Sumquait v Azerbajdžane a Sukinda a Vapi v Indii. Ľudia v týchto krajinách riešia tento problém tak, že sa odpadu snažia zbaviť vývozom do iných krajín. Doslova sa tam s odpadom obchoduje. Alebo sa snažia recyklovať aj keď ako vidíme, ľudia si ani v tejto dobe na recykláciu nezvykli a pokladajú ju za zbytočnú. Keďže sme sa tu zišli preto, aby sme spravili tento svet čistejším, poskytujem vám jedno riešenie, ktoré je naprosto v súlade s prírodou. Navrhujem, aby sme všetok odpad z krajín zvážali a neskôr hádzali medzi tektonické zlomy. Veď ako vieme, zlomy sa skladajú z litosferických dosiek, ktoré neustále pracujú. Keď sa jedna vysunie, druhá sa pod ňu zasunie a takto to funguje až pokým sa nedostanú k zemskému jadru a potom znova na zemský povrch. Viem, že tento proces trvá aj niekoľko tisíc rokov, ale neodsudzujme tento nápad už vopred. Keďže by takto spolu s doskami mohol putovať aj odpad, v zemskom jadre by sa tepelne rozložil. Tým pádom nám dochádza k určitému kolobehu.“ Chvíľu som si dal pauzu a odpil som si kúsok vody z pohára, ktorý stál položený predo mnou. Pohľadom som prebehol celú miestnosť a okrem udivených tvárí som zbadal v kútoch postávať bezpečnostné roboty, ktoré ma neúprosne sledovali, akoby čakali, že sa toto divadielko strhne na nechcený masaker. „Teraz je však už len na vás, ako sa rozhodnete tento celosvetový problém riešiť. Veľmi pekne vám ďakujem za vašu pozornosť a samozrejme čakám na vaše pripomienky.“  Sadol som si na svoje miesto a čakal som. Neuvedomil som si však, že počas môjho rozprávania sa mi za chrbtom objavila veľkoplošná obrazovka, ktorá lokalizovala najviac znečistené oblasti a vhodné tektonické zlomy. Po mne sa našlo ešte zopár odvážlivcov, ktorí taktiež predniesli svoje návrhy. Po krátkej prestávke, ktoré sme dostali, došlo k hlasovaniu. Ja som sa však na tomto hlasovaní nezúčastnil. Hlasovali už len samotní ministri. Asi po štyridsiatich minútach sa dvere rokovacej miestnosti otvorili. Smerom ku mne kráčal pán, ktorý rokovanie otvoril. Keď ku mne podišiel, podal mi ruku, usmial sa a povedal: „Gratulujem, bol schválený práve váš návrh. Vaša reč nás vskutku ohúrila a zdala sa nám najrozumnejšia. V nasledujúcich dňoch  budeme pracovať na realizácii vášho návrhu, kde takisto nemôžete chýbať. Tešíme sa na spoluprácu s vami pán Green.“ A odišiel. Asi po minúte som spracoval to čo mi povedal, chcel som zavolať Judith. Bola by na mňa taká hrdá. Vždy mi hovorievala: „Benjamin si neuveriteľný človek, máš skvelý potenciál, uvidíš, že v živote dosiahneš veľké úspechy, všetci ľudia si ťa budú pamätať.“ A teraz, keď konečne nastal ten okamih, nemôžem jej ani zavolať, lebo som sa zaviazal sľubom mlčanlivosti.
                Presne o mesiac bol môj nápad zrealizovaný. Pomocou novodobých vzducholodí, ktoré boli schopné premiestniť celú budovu z bodu A do bodu B, sme navozili neuveriteľné množstvo odpadkov k tektonickým zlomom – San Andreas v San Franciscu, Basin and Range v USA, Rýnsky prielom v Európe, a k Východoafrickej priekopovej prepadline – a navždy sme ich tam pochovali.
                Viem, že bude trvať kopu rokov, kým sa všetok odpad zo zemského povrchu stratí a taktiež viem, že ja tu už vtedy nebudem, aby som to mohol vidieť. No teším sa z toho, že ľudia konečne pochopili že žiť na tejto planéte nie je len tak a konečne sa snažia o to, aby žili v lepšom a čistejšom svete.
-->