Sen malého dievčatka

Patrícia Kokošová, Enviropozitivni
Sen malého dievčatka
 
V jedno upršané sobotňajšie ráno sedela malá sedem ročná Anna na posteli a čítala knihu. Zdala sa jej celkom zaujímavá, no v tom bubnovaní dažďa na strechu sa nemohla sústrediť, po čase to preto vzdala. Mala rada pohľad na dážď, preto si prisunula stoličku k oknu a sledovala okolitú krajinu.
Vtom vyšiel z domu oproti muž s plným vrecom plastových fliaš a hodil ich do modrého kontajnera, čomu sa Anna dosť čudovala, keďže v škole sa nedávno učili, že modré kontajnery sú na papier a na plast sa používajú žlté.
Chlap sa vrátil do domu a Anna zrazu niečo začula.
„Máš úplnú pravdu, tiež nechápem, prečo nás ľudia nevyužívajú na to, na čo nás vyrobili“, ozvalo sa z blízkosti kontajnerov.
Anna sa začudovane obzerala, ale nikoho vonku nevidela. Stálo tam len šesť kontajnerov. Zrazu si uvedomila, odkiaľ ten zvuk vychádza a prekvapene cúvla od okna.
„Neuvedomujú si, aké je triedenie odpadu pre našu planétu dôležité a že znečisťovaním životného prostredia ničia domovy zvieratám, ale aj sami sebe.“
„ Keď ľudia ničia našu Zem, som zvedavý, ako by sa im páčilo, keby sme my začali ničiť ich mestá a dediny.“
Anna okamžite utekala za rodičmi. Keď im začala rozprávať o hovoriacich kontajneroch, len si vzdychli nad tým, akú má ich dcéra fantáziu. Bude si teda musieť vystačiť sama. Utekala naspäť do izby a pozrela sa von oknom, no kontajnery tam už neboli. O pár sekúnd však začula obrovský rachot neďaleko ich domu. Vybehla z domu a videla ako šesť obrovských kontajnerov ničilo všetko, čo im prišlo do cesty. Zdesene sa na to chvíľu pozerala, ale v tom jej niečo napadlo. Ponáhľala sa ku ostatným kontajnerom a urobila všetko tak, ako to malo byť. Papier hádzala do modrých kontajnerov, plasty do žltých, sklo do zelených, tetrapaky do oranžových, kovy do červených a komunálny odpad do čiernych.
Keď kontajnery videli, čo robí, začali sa pomaly ukľudňovať a zmenšovať sa. Anne odľahlo a ospravedlnila sa im za všetky škody, ktoré ľudia napáchali. Na jej prekvapenie sa všetky budovy, ktoré boli zničené začali samé opravovať.
V tom sa Anna zobudila. Bola sobota, vonku svietilo slnko. Vydýchla si a zasmiala sa nad tým, aký bláznivý to bol sen. Zrazu však zvážnela a išla dolu na raňajky. Rodičov privítala so slovami: „Mami, oci, v budúcnosti chcem študovať životné prostredie a venovať sa mu.“ Rodičia s tým neboli veľmi spokojní, keďže chceli, aby sa ich dcéra stala doktorkou, ale rešpektovali to. Anna sa usmievala a povedala si, že pôjde za svojím snom, aby bol svet krajší. Pri ceste do školy sa jej zdalo, že sa na ňu všetky kontajnery usmievajú. -->