Záchrana Lívii

Radka Jedličáková,
,,Liv?! Livi?!“ kričala som po Lívii, pričom som ju búchala po chrbte.
,,Rý-chlo za-volaj mo-jej ma-me!“ vyjachtala zo seba Lívia.
,,Nie, poďme rýchlo za učiteľkami! Ony povedia, čo urobiť,“ a ťahala som ju naspäť do chaty.
    Sme na koncoročnom výlete na chate neďaleko Mochoviec. Celý ročník sme boli v chate, len Lívia si zabudla mikinu na hojdačke a musela sa pre ňu vrátiť. Hrali sme fľašu a v tom sme počuli sirénu. Nevedeli sme o čo ide, a Líviu som vonkoncom nehľadala. V tom záchvate paniky ma to vôbec nenapadlo.
    ,,Počúvajte! Haloo! Žiaci, počúvajte ma! Ide o malú poruchu v elektrárni. Budeme tu musieť byť o dva dni, dlhšie ale nebudeme môcť vychádzať, ani otvárať okná,“ oznámila nám učiteľka.
    ,,Pani učiteľka?“ všimla som si, že Lívia sa ešte nevrátila.
    ,,Počkaj chvíľu!“ napomenula ma učiteľka ,,Všetci si choďte rýchlo pozatvárať okná, pretože sme blízko a nejaké jedovaté plynné látky sa tu môžu dostať veľmi rýchlo.“
Učiteľka sa iba otočila a odišla preč. Rozbehla som sa rýchlo k umývadlu, namočila mikinu a vybehla von za Líviou, pridržiavajúc si mikinu pred nosom a ústami. Zbadala som ju pri altánku, kde sedela a kašľala. Podala som jej druhý nalhčený rukáv a brala do chaty.
   ,,Pani učiteľky! POMÓÓÓC!“ ziapala som ako najviac sa dalo.
   ,,Ale neziap toľko Ivka, veď kľ..“
   ,,Pani učiteľka, poďte rýchlo Lívia bola vonku a nadýchala sa toho. Musí tu prísť rýchlo sanitka!“ nakričala som na učiteľku.
   ,,Preboha Livka, kedy si vyšla von? Mala si nám to oznámiť najskôr!“ vypytovala sa učiteľka.
   ,,Sna-žila-la som-m sa,“ jachtala Lívia.
   ,,Bežte rýchlo pre pani Lajovú, prosím!“ zúfalo som kričala na učiteľku.
   ,,Ivanka, hovor jej prosím ťa pani doktorka Lajová!“ stále ma napomínala učiteľka.
   ,,Pani Lajová! Pomooc!“ kričala som na našu ošetrovateľku, ktorá už bežala s lekárničkou.
 
  ,,Ivka, bež prosím do mojej izby a dones telefón prosím,“ prikázala mi doktorka.
Bez slova som vyletela do jej izby, schmatla telefón a bežala naspäť. Doktorka dávala Live prvú pomoc.
  ,,Teraz mi prosím vytoč meno Lucia!“ prikázala mi.
  ,,Hádam to nie je až také vážne?“ pýtala sa so zatajeným dychom učiteľka.
  ,,Ale je a dosť,“ odpovedala doktorka, ,,Ivka zavolaj rýchlo nejakých chalanov a vyneste Líviu do izby!“
   Vybehla som ku chlapčenským izbám a zaklopala na prvé dvere. Na moje aj Livine šťastie tam boli najsilnejší chalani ročníka. Neotvárali tak som im vtrhla do izby.
  ,,Chalani poďte rýchlo pre Líviu!“ zúfalo som kričala.
  ,,Prečo?“ opýtal sa Slávo.
  ,,Slávo prosím nepýtaj sa a makaj!“
Zbehli sme všetci dolu a chalani zobrali Líviu do izby. Ja som ju zakryla a už sme len čakali na sanitku.  
    Na moje prekvapenie tu bola veľmi rýchlo. Prišli pre ňu záchranári s nosidlami a nakladali ju do sanitky. Ja som len nahádzala moje a jej veci rýchlo do ruksaka a utekala za nimi.
  ,,A ty si myslíš, že kde ideš, Ivana?“ spýtala sa ma učiteľka,
  ,,Keby jej nebolo, Lívia sa tu mohla zadusiť. Ty si taká nepozorná, že tu ostanem s tebou a dám pozor na ostatné deti, Iva ty bež a povieš doktorom úplne všetko,“ zastala sa ma pani Lajová. Prikývla som nezmyselne hlavou. Doktori mi podali respirátor. Nastúpila som do sanitky a išli sme.
    Prišli sme do nemocnice v Zlatých Moravciach. Povedali mi, že mám ostať na chodbe čakať, kým urobia základné vyšetrenia. Po asi dvoch hodinách za mnou prišla sestra a začala sa ma pýtať na všetko čo sa stalo. Povedala som jej všetko o tom, že Lívia si išla pre mikinu, ktorú si zabudla na hojdačke, o poruche v elektrárni aj o našej ochotnej učiteľke. Povedala mi, že má poleptané pľúca a vážne poškodené dýchacie cesty. Potrebuje ísť do Salzburgu. Povedala mi aj, že ma zavezú naspäť domov a ak chcem mám si zobrať veci a ostala by som v Rakúsku spolu s jej rodičmi. Nastúpila som na prvý vlak smerujúci domov a volala som Líviiným rodičom a povedala im všetko čo sa stalo. Jej aj moji rodičia ma čakali na stanici. Moji rodičia mi povolili ísť s Líviinými rodičmi do Rakúska ale len na týždeň. Nebola som tam ešte nikdy. Nevedela som, že majú vrtule, ktoré im vyrábajú energiu. Do Salzburgu sme prišli okolo ôsmej, za Líviou by nás aj tak nepustili tak sme išli rovno spať.
     Snívalo sa mi o tom, ako sme mali na Slovensku vrtule- rovnaké ako v Rakúsku, no dosiahnutie týchto vrtúľ na celom svete nebolo vôbec jednoduché (samozrejme v tom sne). Všetko sa začalo, keď Lívii doktori povedali, že má poškodené dýchacie cesty a vyzerá to na rakovinu pľúc.
   ,,Nie, to nie je možné. Nemôže mať rakovinu v takom mladom veku. Nemôže mať rakovinu vôbec!“ zobrala som to vážnejšie ako Líviini rodičia.
    ,,Nie je to isté, ale problémy s dýchaním sú isté na celý život,“ hovorila mi slovenská sestrička.
    Nedokázala som jej odpovedať a jednoducho som odišla na ubytovňu a začala sa baliť. Chcela som jednoducho odísť domov a začať niečo robiť so slovenskými elektrárňami. Doma som nemala chuť sa s nikým rozprávať, len som zobrala papier a napísala list, ktorý mal ísť do nášho parlamentu. Napísala som doň o Lívii a o vrtuliach, ktoré majú v Rakúsku. Na druhý deň snu som vstala neskoro a ešte som nemusela ísť do školy. V dome nebol nikto a list na stole nebol.. Zľakla som sa, pretože som nevedela, či ho niekto zobral alebo zahodil. Nechala som to tak a išla sa naraňajkovať. Dojedala som žemľu a zrazu niekto zazvonil. Nebola som upravená ale myslela som, že prišla starká alebo Líviini rodičia. Bohužiaľ ani jedno nebolo správne. Otvorila som dvere a predo mnou stáli 4 chlapi v saku.
    ,,K-kto ste?“ neisto som sa spýtala.
    ,,Chlapi z ministerstva životného prostredia,“ povedal najvyšší chlap.
    ,,A čo tu robíte preboha?“
    ,,Dnes ráno nám prišiel list od dievčaťa menom Ivana Hilková s adresou tohto bytu,“
    ,,Áno, ja som Hilková a toto je ten byt, myslela som, že ten list mama vyhodila a ona ho poslala na ministerstvo? A nejde mi do hlavy ako to mohlo prísť tak rýchlo,“ hovorila som nahlas.
     ,,To je jedno. Poď sa rýchlo nachystať, pretože tvoj list sa dostal do rúk ministrovi a aj on by chcel zmeniť situáciu s elektrárňami na Slovensku, daj nám číslo tvojej mamy a ideme,“
Nadiktovala som číslo, obliekla sa a išli sme do Bratislavy. Cesta prebehla veľmi pomaly ale keď sme sa dotrepali do Bratislavy a prišli na ministerstvo a ešte som aj musela počkať na ministra prihovorila sa mi nejaká mladá asi sekretárka.
    ,,Čo tu robíš? Takéto malé sekretárky tu nehľadáme. Ale nie, ako ti môžem pomôcť?“ so smiechom sa ma spýtala.
   ,,Ja tu čakám na pána ministra,“ odpovedala som jej.
   ,,Ty si Ivana Hilková?“ spýtala sa ma prekvapene 
   ,,Áno som, prečo sa pýtate s takým prekvapeným výrazom?“ nedalo mi spýtať sa.
   ,,Si hlavnou témou dňa a myslela som si, že osoba, ktorá tento list napísala bude staršia.“
   ,,Ja som hlavnou témou dňa? Nie náhodou môj list?“ posmešne som sa spýtala.
   ,,Samozrejme, že list. Ale poď so mnou, pán minister ma poslal za tebou,“ povedala a išli sme do nejakej kancelárie.
    ,,Vitaj, Ivana. Veľmi ma zaujal tvoj list a je mi ľúto tvojej kamarátky Lívii. Nad veternými vrtuľami som rozmýšľal už dávno, no nepodal som návrh na zriadenie. Keby som to urobil, nemuselo sa Lívii nič stať,“ prekvapil ma slovom “keby“.
     ,,Minulosť už nevrátime, pán minister. Tak načo ste ma tu volali?“ spýtala som sa ho.
     „Podáme návrh, ale netradične. Pôjdeme za prezidentom a pôjdeš tam ty!“ nechápala som čo mi káže, ale počúvala som ďalej, ,,dáš mu list, ktorý si mi poslala.“
     ,,Ale poďte so mnou. Ja tam sama ani netrafím,“ snažila som sa ho prehovoriť a prehovorila som ho veľmi rýchlo.
     Zastali sme pred prezidentským palácom. V ruke som držala obálku s listom a návrhom. Po pol hodine sme sa dostali ku prezidentovi.
     ,,Dobrý deň, toto je Ivana a má pre Vás list, ktorý bol pôvodne venovaný mne, ale je v ňom niečo, čo by sme mali riešiť ako záležitosť výhodnú pre Slovensko,“ povedal minister.
    „Dobrý deň, môžete mi to prosím podať?“ povedal prezident, „ a choďte si sadnúť do jedálne, kým si to prečítam.“
     Nasledovali sme nejakých mužov a išli sme do obrovskej jedálne, kde sa nás opýtali, či sme hladní a podali nám vodu.
      ,,Ivana, je mi ľúto tvojej kamarátky a môžeme okamžite poslať žiadosť do Európskeho parlamentu. Ty dnes prespíš tu a do školy ti dáme ospravedlnenku,“ povedal prezident po sadnutí si za stôl. Rozprávali sme sa o všeličom a potom mi povedal, že mám ísť s pánom v saku do izby.
      Na ďalší deň ráno, som išla na raňajky, tiež do tej veľkej jedálne a čakal ma tam prezident Európskej Únie. Najskôr som nevedela, kto to je. Musel mi to povedať jeden zo strážnikov. Náš prezident sa s ním rozprával pomocou tlmočníka a niečo zapisovali do malého notesu.
      ,,Dobré ráno, prajem,“ povedal mi druhý tlmočník, ,,prezidenti riešia finančný plán na výstavbu veterných vrtúl v Európe a požiadali o vyhotovenie veterných elektrární aj prezidentov a premiérov v krajinách na iných svetadieloch. Myslím Ivana, že si teraz zmenila svet k lepšiemu,“ povedal mi milo tlmočník.
      Zrazu som sa zobudila o rok neskôr. Všade vo svete boli vystavané vrtule a zrušené jadrové a iné elektrárne. A Lívii sa výsledky začali zlepšovať, a zlepšili sa až tak, že nebude mať žiadnu rakovinu a ani problémy s dýchacími cestami. Toto mi povedali doktori a aj keď Lívia stále chodí po vyšetreniach jej stav je maximálne v pohode.
 
     ,,Ivka, vstávaj, je neskoro, ideme za Líviou do nemocnice,“ budila ma Líviina mama. Zrazu som si uvedomila, že celé to bol len sen a nikto nevie ako bude Lívii napr. o mesiac. -->