Vianočný príbeh

Paulína Čupková, Snežienky
08: 16                         24. 12. 2024              
 
            Otec ma vyhnal z postele a ja som akurát zlovestne zvrčal do tmy, ktorá sa mi rozprestierala nad hlavou. Naslepo som zapálil lampu. Bezradne som si pozrel dátum na kalendári a hlasne som si vzdychol.
            „Ó, môj bože!“ zaryl som rozvalený na posteli.
            Takže sa môj fotrík opäť pustí do básnenia o posledných „pravých“ Vianociach! Ježiš... mraučal som v duchu.
            Môj otec si naozaj neodpustil ani jedni jediné Vianoce za posledných deväť rokov, kedy by nehovoril o tom, ako si s rodinou vychutnával kapustnicu, oblátky s medom a krájanie jabĺčka... Bola to holá katastrofa! Ako keby som nemal nikdy nič iné na práci, len počúvať tie keci o „čistom svete“...
            Navliekol som si župan a na ľadové chodidlá som si natiahol štrikované ponožky. Bez využitia zraku som prešiel do kuchyne, kde už môj otec tancoval po kuchyni a hádzal do hrnca, čo prišlo.
            „Máme niečo na raňajky?“ zívol som si nepríčetne.
            „Nech sa páči!“
            Jedným ťahom mi položil pred oči nakrájaný ananás, kivy a džús z čerstvých pomarančov. Prekrútil som oči a oprel som sa do operadla drevenej stoličky, ktorá automaticky zavŕzgala. Náhle sa oproti mne zjavila replika mojej rannej rutiny a otec sa s úsmevom pustil do svojej porcie.
            „Oci,“ začal som pomaly, aj keď som vedel, že ho to, čo som sa chystal povedať, zraní, „som naozaj rád, že sa snažíš, aby som žil čo najdlhšie, ale toto každý deň? Ovocie, ovocie, zelenina, ovocie, divné huby a zase ovocie? Nepreháňaš to trochu?“ Premeral som si ho prosebným pohľadom, aby vykúzlil z jeho zásob iné špeciality.
            „Synu!“ vzdychol si a ja som vedel, čo bude pokračovať, no aj tak som sa tváril pozorne. „Ja v tvojom veku som mohol jesť všeličo, ale ako vieš, nedopadlo to pre ľudstvo vôbec dobre. Chápeš?“
            „Aha... nie,“ zašomral som po chvíli.
            „Tak fajn.“ Vstal a zmizol vo svojej izbe, z ktorej bolo počuť hrmot ako pri hľadaní dávno stratenej veci. Vrátil sa s USB a zošitom a položil mi ich vedľa taniera. „Už by si to mohol pochopiť. A...“ Z vrecka ošarpanej košele vytiahol zdrap papiera. Roztvoril ho predo mnou a poťukal po ňom. „Toto nás zachránilo.“
            Nedôverčivo som si premeral môjho fanaticky zdravo založeného otca a potom som zaškúlil po papieri. Boli tam mená, čísla a súradnice obce, v ktorej sme žili už deväť rokov. Do ruky som si vzal pohár s pomarančovou šťavou s dužinou a schmatol som všetky veci od otca. Pobral som sa do izby a zapol som notebook.
           
13: 03                         24. 12. 2024
 
            „Obed!“ zakričal otec a prebral ma z tranzu.
            Za dve hodiny pozerania filmu o GMO (geneticky modifikovaný organizmus) s názvom Sme len pokusné morčatá? som iba otváral ústa dokorán. Za hodinu čítania zošita som iba otváral oči dokorán... Mal som sto chutí rozbehnúť sa za otcom a hlasno sa mu poďakovať za to, že nás presťahoval do Le Thor, ktorá bola kedysi jediná obec nevyužívajúca geneticky modifikované plodiny... Zvyšný čas som venoval nepríčetnému hľadeniu do steny a rozmýšľal som, ako môžu byť ľudia takí mimoriadne zlatí (hrubá a neoceniteľná hĺbka irónie).
            „Oci?“ opatrne som vstúpil do kuchyne, kde rozvoniavala kapusta, šampiňóny a mletá paprika.
            On nemo prikývol, aby som pokračoval.
            „Aj ty si bol dopovaný tými rozvíjajúcimi sa nádormi, chorobami a blížiacou sa smrťou?“ opýtal som sa detským hláskom, pretože som bol stále vyklepaný z toho, čo som zistil. 
            Rozosmial sa na plné hrdlo. „Ak to berieš takto...?!“ usmial sa.
            Obed bol plný smiechu. No potom som sa rozhodol ísť von. Chcel som si zistiť, ako lepšie sme na tom ako pred desiatimi rokmi. No... aspoň my.
 
            Vyšiel som von len v tričku a rozbehol som sa k najbližšej farme, ktorú vlastnili Marie a Pepa Vondráčkovy. Pochádzali z Čiech a vlastnili obrovský pozemok, ktorý bol zabezpečený pred nakazením z ostatných polí. Nikto nevedel, či jeho sused nevlastní nechtiac nakazené rastliny a tým pádom aj živočíchy.
            Zaklopal som na dvere a hneď ako som vyhlásil, že chcem vedieť o tom viac. Potom som už sedel u nich v obývačke a pil som zázvorový čaj. Pán Vodráček začal s chuťou rozprávať:  
            „No... Keď vyšli na povrch výsledky dvojročného  štúdia, že GMO bolo zodpovedné za kožné, prsné a obličkové nádory u potkanov, tak sa začalo peklo. Potom vystúpil tvoj dedo. Bol to dobrý človek, ktorý urobil verejné prehlásenie. Keďže bol v OSN, tak to neostalo bez povšimnutia. Pamätám si, že vravel: „To, čo sme vytvorili my, to nás zabíja.“ Jeho sestra sa vydala za muža, ktorý pracoval v prístavnom prekladači a umrel v päťdesiatke na to isté, na čo laboratórne krysy. Preto sa do toho pustil a preto, bol "odstránený". Začali hrubé protesty a bolo aj pár pokusov o puč. Mnohé však potlačila polícia tvrdým a bezohľadným zaobchádzaním s občanmi, ktorí sa nebránili. Tí najmúdrejší utiekli do Írska, na Kanárske ostrovy, či sem. Bol to masaker. Veľký počet ľudí prišlo o život kvôli hlúposti, ktorá aj tak raz musela prísť... Bolo to zbytočné, pretože aj tak sa každá vojna a konflikt končí mierom. I keď len dočasným,“ zamyslene sa zahľadel zvráskavenou tvárou na dno šálky a prehrabol si riedke sivé vlasy. „Počúvaj, snažíme sa začať odznova, ale aj tak nemôžeme zabudnúť na to, čo bolo. Niektoré krajiny ako Nemecko, Turecko, Maďarsko a USA sa snažili zničiť pamiatky celých ich dejín. Lebo ak  človeku vezmeš minulosť, tak nevie kto je,“ zmĺkol, ja som poďakoval za čaj a vybehol som von.
 
20: 58                         24. 12. 2024
 
            Štedrý večer bol normálny. Až na jednu zmenu, teraz som otca naozaj počúval o jeho Vianočnej rutine, ktorú prežíval so svojou rodinou, ešte pred svetovým prelomom. V duchu som si ale hovoril protiklady.
            „Chodili sme sa lyžovať na kopec v Liptovskom Jáne. Vždy bol poriadne strmý a ja som polovicu prešiel po zadku...“ Ja už ani neviem, ako sneh vyzerá... „Vrátili sme sa celí mokrí a vyštípaní od mrazu...“ Akurát sa spečieš na slnku a zostaneš iba tak s popraskanou kožou... „Môj brat, Oliver, ma hneď po tom, ako nám vyschli veci, vytiahol von a stavali sme snehuliaka...“ Snehuliak... to sú tie tri gule na sebe? „Bolo nám jedno, koľko máme rokov. Poslednýkrát, keď si už vedel hovoriť, tak si bol s nami a on ťa poriadne vyváľal v snehu.“ Oči mu žiarili. Bolo z neho cítiť, že ho spomienky na svet, ktorý mohol pretrvať, ničili.
            Nadýchol sa, aby pokračoval, no ja som ho prerušil.
            „Ako vyzerá sneh?“ vyšlo zo mňa opatrne.
            „Predstav si ten najbelší oblak roztrhaný na milión kúsočkov poletujúcich cez šíre polia a okolo holých stromov, ktorým za chvíľu začnú lámať konáre pod ťarchou svojho šarmu.“ Zasmiali sme sa. Vždy mal nadpriemerné vyjadrovacie schopnosti... „Opatrne a zľahka sa kolíšu, keď potichu doľahnú na zamrznutú zem a upletú perinu pre trávu, ktorá sa nestihla ukryť pred krutou zimou, ktorá mala ešte len nastať.“
            Krutá zima? To už iba v mrazničke! Tráva? Bohvie, či ešte je tak u nás doma. Pod Tatrami, kde sa štebot vtákov rozplýval pomedzi domy a odrážal sa od holí, ktoré boli ako prekážka pre slnko, čo deň čo deň zdolávala tie údolia a prašné cesty...
Ako sa to mohlo tak  zvrtnúť? Ľudia boli vždy chamtivé a nenásytné tvory, čo prahli len po peniazoch, ktoré aj tak stratili hodnotu? A vraj sme najinteligentnejšie tvory na zemi... 
            „Zvieratá sú inteligentné, len my nechápeme ich myslenie!“           
            Spomenul som si na výrok, ktorý dával väčší zmysel ako ten, že sme najinteligentnejší. Ak slovo inteligentný znamená, že je schopný zabíjať svojich, nemá štipku citu, chce neobmedzenú moc a miluje otrokárstvo, tak potom áno. Ľudia sú najinteligentnejší.
            Nebyť tých znehodnocujúcich gebuzín, čo sú všade, tak by som mohol byť ešte na Liptove... V pohode by som si žil a Osud by nám naše „logické riešenia“ neoplácal chorobami... Kam tento svet speje?
            Už niekoľkokrát dospel a nijaká sláva to teda nebola...
 
22: 31                         24. 12. 2024
 
            Napadol mi šialený nápad... Pokúsim sa dať svetu príjemnejšiu verziu toho, čoho je. Žiadne rakovinotvorné bunky a modifikačné gény. Žiadne nestabilné jadrové elektrárne, ktoré tiež veľa úžitku neposkytli. Žiadne inteligentné jedlá, ktoré nás nakoniec budú jesť. Žiadna demokratická vláda, ktorá nás zničila... Ups... aké revolučné myšlienky! Ale čo, veď mám na to celý život.
 
           
 
Problém ale je, že do nás všetky zdroje pchajú hlúposti, nie pravdu. Jeme pomyje a žiadny zdravý životný štýl už nejestvuje. Nikto pre ľudí nerobí nič dobré, lebo tí, čo sa o niečo pokúšali, boli buď násilne odvedení, či peňažne umlčaní. Nikto sa už nechce púšťať do ničoho, lebo by to znamenal dlhý a únavný boj (ČESŤ VÝNIMKÁM) , na ktoré je ľudstvo už príliš lenivé. -->