Cesta za záchranu ľudstva

Bronislava Kováčová, Ochrancovia prírody

Taylor čakal Kim pred jej domom presne o 7:00 hodine ako každé ráno. Boli nerozlučná dvojica už od detstva, keď Kim, ako malá, zrazila Taylora na kolieskových korčuliach. Obaja vtedy spadli na zem, Taylor mal narazený členok a Kim lakeť a rozbité koleno. Náhoda ale bola, keď sa stretli ešte aj v nemocnici, o tom istom čase na chirurgii. Vtedy sa Kim prihovorila Taylorovi, aby sa nehneval za tú nehodu. Taylor odpovedal, že je to v poriadku a odvtedy sa z nich stali najlepší kamaráti, dokonca zistili, že bývajú len pár blokov od seba. Práve smerovali spolu do školy, keď si všimli, že každým dňom je lístie viac a viac opadané a celé čierne. Tráva je vyschnutá a nebo pokryli čierne mraky, ale pritom vôbec neprší. Zdalo sa im to dosť podozrivé, ale vysvetlili si to tak, že možno je to práve preto, že dosť dlho nepršalo a vyzerá, že každú chvíľu začne. Lenže keď prechádzali cez most, všimli si, že rieka je úplne špinavá, dokonca niektoré ryby plávali hore bruškom. Vtedy si všimli, že okolo brehu je dosť odpadkov, a keď sa poobzerali lepšie, zistili, že všade, kam sa pozrú, sú samé smeti. A tak premýšľali celou cestou do školy. Práve mali hodinu chémie a robili ďalšie pokusy, keď Taylora napadlo: ,,Čo ak sa z našej celej zemegule stane smetisko? Alebo horšie? Čo ak celá zemeguľa zanikne v dôsledku znečisteného prostredia?!“ Kim napadlo, že to dáva dosť zmysel, veď predsa ak vyschla tráva, tak potom aj rastliny a my nebudeme mať kyslík na prežitie. Ak na nebi už nikdy nevykukne slniečko, tak ľudia nebudú mať energiu a nikdy nepríde leto. To by bolo hrozné a ešte horšie bude, keď sa znečistí všetka voda, ľudia nebudú mať čo piť. Buď zomrieme od smädu, od nedostatku kyslíka, alebo energie. Nič iné im neostávalo, len zachrániť túto planétu, ale na to, aby pozbierali odpadky z celej zemegule, už nebol čas. Zostávalo len pár dní, kým všetko vyschne a uhynie. Preto museli konať ihneď! Po škole bežali rovno k Taylorovi domov, aby niečo vymysleli. Rozmýšľali celé hodiny, pátrali po internete , čítali rôzne vedecké stránky, ale nič nenašli. Taylora v tom napadla istá myšlienka: veď predsa jeho dedko bol vedec, teda pozoroval rôzne úkazy a vedecké výskumy, ale každý ho považoval za blázna, pretože vraj jeho posledný projekt bol o tom, že raz príde koniec sveta a on nás chcel na to pripraviť. Zostrojoval rôzne stroje a látky, ktoré by obnovili svet a pomohli tomu, aby svet nezanikol. Taylor dúfal, že všetky jeho veci sú na povale, kde kedysi robil svoje hókusy-pókusy. Bežali rýchlo do chodby, vyšli po rebríku hore, cez malinký drevený otvor, priamo na povalu. A keď to uvideli, boli dosť prekvapení. To ani nebola povala, ale hotové vedecké centrum! Všade boli rôzne prístroje, chemické látky, knihy a rôzne zápisníky. Taylorovi totižto mama zakázala chodiť na povalu, iba ak by to bol nevyhnutný prípad a myslím, že teraz to bol dosť nevyhnutný prípad, veď ide predsa o celé ľudstvo! Rýchlo sa začali prehrabávať v dedkových veciach a zápisníkoch. Hľadali jeho posledný projekt, ktorý nestihol dokončiť, pretože odcestoval a nikto o ňom už viac nepočul. Zatiaľ čo si Taylor obzeral prístroje, Kim objavila to, čo hľadali. Našla jeho zápisník, v ktorom bolo úplne všetko o tom, ako obnoviť svet, len to nebolo dokázané a posledná strana chýbala. Písalo sa tam, že sa musia teleportovať do minulosti a nájsť jednu rastlinu, ktorá bola jediná svojho druhu. Tá rastlina bola vraj čarovná, dokázala premeniť všetko zvädnuté, škaredé na krásne ako znovuzrodené, dokonca aj mŕtveho na živého. Ale, bohužiaľ, dala sa použiť len raz a to tiež nie hocikedy. Presne vtedy, keď je na oblohe spln a odbije polnoc na starej veži v meste, musia stáť presne v 90° uhle od veže, rastlinku vtedy musia zodvihnúť oproti mesiacu a až vtedy začne účinkovať. Bolo to dosť komplikované a hlavne nebezpečné, čo ak sa nebudú môcť teleportovať naspäť domov, čo ak tam ostanú navždy? Zistili, že keď sa teleportujú, brána sa zavrie presne o 24 hodín a oni už nebudú mať šancu sa vrátiť. Aj napriek obavám a strachu o vlastné životy sa rozhodli túto misiu podstúpiť pre záchranu ľudstva. Zobrali si ruksaky, do nich jedlo, vodu, laná a potrebné veci. Potom zobrali do rúk teleport a podľa dedkových zápisov ho nasmerovali a zapli. Zrazu sa ocitli v čiernej diere, ktorá ich ťahala dnu a oni iba kričali, nevedeli, čo robiť, báli sa, že ten teleport nefunguje. Ale mýlili sa. Zrazu ich akoby vypľul v minulosti. Boli úplne v inej dimenzii. Vôbec nečakali, že tam bude tak nádherne, všetko bolo krásne, okolo nich boli vodopády. Paprade boli štyri aj päťkrát väčšie ako oni. Bolo to všetko síce krásne, ale to ostatné čakali tiež, všade na nich striehlo nebezpečenstvo. Hmyz bol taký obrovský ako ich hlavy, na stromoch boli opice, ktoré sa hojdali na lianách stromov. Boli tam zvieratá, ktoré bežne vidia iba v ZOO a teraz boli priamo pri nich, len tak voľne sa pohybovali okolo. Ale na strach teraz nebol čas, musia nájsť do 24 hodín tú rastlinu ak ich niečo nezožerie skôr, alebo ak niečo skôr nezožralo tú rastlinu. Mali to ale dosť ťažké, pretože práve tá strana chýbala, kde presne sa rastlina nachádza. Našťastie majú aspoň obrázok ako vyzerá. Je malá pravdepodobnosť, že ju nájdu za 24 hodín len tak, keď je to tu obrovské a oni nevedia vôbec kadiaľ ísť. Preto začali rozmýšľať. Určite nebude niekde len tak na zemi, keď je taká vzácna, bude niekde na zvláštnom mieste a hlavne ukrytá, aby ju nikto nemohol nájsť ani zničiť. Kim začala premýšľať: ,,No, musí to byť niekde, kde sa veľa zvierat ani ľudí nedostane, niekde, kde na ňu bude aj svietiť slnko a bude mať prístup kyslíka". Taylor zakričal: ,,Mám to! Vidíš ten vodopád? Z druhej strany naň dopadajú lúče slnka a nie obyčajné, sú zvláštne sfarbené, oproti ostatným, tieto sa lesknú matne do ružova. Určite tam bude nejaký tajný otvor a tam bude tá rastlina." Len ako sa tam dostať? Cez vodopád sa prejsť nedá, musia ísť len naokolo, a to znamená prejsť cez džungľu, kde na nich číhajú tie zvery. Ale záchrana sveta neprebehne predsa len tak, určite to znamená veľa dobrodružstva a nebezpečenstva. A tak sa vydali na šialenú cestu. Keď vošli do džungle, zo stromov na nich syčala anakonda. Bola dvakrát väčšia ako v ich svete. Oni si ju ale nevšimli, až keď Kim niečo začalo štekliť na krku, chytila si ho a pocítila studený sliz. Obzrela sa a priamo za ňou syčala anakonda, ktorej veľa nechýbalo a bola by ju uštipla. Kim začala kričať a bežať, Taylor za ňou vykrikoval, či je v poriadku a či ju neuštipla. Keď už Kim nevládala bežať, tak sa na chvíľu zastavila, aby ju Taylor mohol konečne dobehnúť. Obaja si skoro vypľuli pľúca. Ani si nestihli vydýchnuť, už počuli šuchot v kríkoch. Zrazu začuli hrozný rev, niečo sa k nim blížilo, keď zrazu z kríkov na nich vybehol rozzúrený lev. Začali utekať ako len vládali, ale vedeli, že by ich dohnal, preto Taylor začal liezť na obriu papraď, keď už bol na nej, uvedomil si ,že Kim bola stále len na stonke a lev bol už skoro za ňou, otvoril papuľu a veľa nechýbalo, bol by ju zhltol. Našťastie jej Taylor včas podal ruku a pomohol jej vyštverať sa na papraď. Nevedeli, čo idú robiť, dole na nich číhal lev, po stromoch liezli všade opice a im už zostávalo len niekoľko hodín na to, aby našli zázračnú rastlinku a zachránili svet. Vtom zbadali niečo neuveriteľné - lietajúceho jednorožca. Kim kedysi čítala, že v dávnych mýtoch privolávali jednorožce zvláštnymi zvukmi. Nevedela, či to je pravda, pretože tak to bývalo aj v rozprávkach, ale toto celé vyzerá ako skutočná rozprávka, takže možno to bude fungovať. Začala vydávať také zvuky ako boli v knihe, keď vtom priletel k nim jednorožec a nasmeroval sa k nim tak, aby si ho mohli osedlať. Boli úplne bez seba, že to je pravda a hlavne to, že budú prví ľudia, ktorý si osedlali jednorožca. ,,Toto už čo je!", kričala Kim. Leteli na ňom ponad džungľu, keď zrazu za nimi uvideli ďalší zaujímavý jav - okrídleného koňa, ale tento nevyzeral veľmi priateľsky. Vtedy sa začali báť a vyzeralo to, že aj jednorožec, pretože zmenil smer a snažil sa mu vyhnúť. To ale nedopadlo pre Kim a Taylora najlepšie, keď jednorožec menil smer. Tak prudko sa otočil, že oni sa na ňom neudržali a spadli. Zleteli asi z 10 metrovej výšky rovno na zem. Mali ale obrovské šťastie, dopadli na mäkkú zem, teda aspoň si to mysleli, že je to len zem. Mýlili sa, bolo to hniezdo a vedľa nich boli vajíčka, teda to neboli len také obyčajné vajíčka. To boli obrie vajcia. Keď tie vajcia sú päťkrát väčšie ako oni, tak to nechcú vedieť aká veľká je ich mama a vôbec, kto alebo čo je ich mama? Snažili sa ujsť čo najskôr, aby to nemuseli zistiť. Ako liezli dole z hniezda, počuli hrozný dupot, a keď sa obzreli, uvideli tyranosaura ako beží priamo k nim. Zrejme to bola samica, mama tých obrích dinosaurích vajec. V papuli niesla mäso z dákeho tvora, zrejme potrava pre tie vajcia, ktoré sa každú chvíľu vyliahnu. Taylorovi nechýbal humor ani v tých najnebezpečnejších situáciách: ,, Keby vedela, že jej potrava spadne priamo z jednorožca, nemusela ísť ani na lov.“ Rýchlo začali utekať dole z hniezda, ktoré bolo také vysoké ako ich vlastný dom. Snažili sa, aby ich nezbadala, inak by bolo po nich, ale dnes majú zrejme zlý deň. Práve v tej chvíli, keď zliezli a chceli ujsť, si ich všimla. Vtedy bolo počuť už len hrozný rev a do toho Taylorove hlasné:,,Utekaj!". Keď už boli na pokraji so silami, uvideli pred sebou tarantulu, ale fakt obrovskú, väčšiu ako ten dinosaurus, ktorý ich už skoro má. Bola na svojej obrej pavúčej sieti, takže nemali ani kadiaľ ujsť. Ocitli sa v slepej uličke. Kim sa odjakživa bála najviac pavúkov, dokonca aj toho najmenšieho. Ale nemali inú možnosť, buď ich zožerie tyranosaurus a dá ich na večeru svojim mláďatám alebo skočia do siete tarantuly. Ak chcú odísť živí, musia to urobiť. A tak skočili do pavúčej siete. Tá si ich hneď do nej zabalila, aby ich mohla neskôr vycucať. Tyranosaurus už nemal šancu, pretože tarantula bola väčšia ako on a v džungli to chodí tak, že ten, kto je väčší, zvíťazí. No a teraz im už ostávalo len vymyslieť, ako sa dostať z obrej siete. ,, Máš ešte ten nôž, ktorý si bral do ruksaka?" pýta sa Kim. ,,Mám ho v zadnom vrecku, len ako ho vytiahnuť? Som celý prilepený v sieti, nedá sa mi pohnúť." ,,Skús tú sieť rozhryznúť zubami, aby si sa dostal aspoň k nožíku." Taylorovi sa našťastie podarilo prehryznúť sieť a dostať sa k nožu. Kým sa tarantula vrátila, on zatiaľ rozrezal sieť, svoju aj Kiminu. Rýchlo sa vyslobodili a utekali preč. Keď boli dostatočne ďaleko, obaja si vydýchli. ,,Fúú, ale sme to zvládli", hovorí Taylor. ,,To teda nechcem vedieť, čo nás ešte čaká, máme ešte niekoľkohodinovú cestu." ,,Ale no tak, Kim, musíme to zvládnuť, kvôli ľudstvu! Pozri, čo všetko sme zvládli, ak prežijeme ešte zvyšok cesty, čo nás čaká, tak budeme mať zážitky, ktoré len tak hocikto nemá.“ ,,Máš pravdu, nechcem ani pomyslieť, čo sa deje u nás doma, určite sa o nás všetci boja a ktovie, čo sa deje s našou planétou, či vôbec ešte niekto žije." ,,Neboj sa, Kim, všetci žijú, uvidíš, prídeme včas a zachránime svet, ale teraz už musíme ísť, aby sme stihli prísť." Brána sa zavrie o 10 hodín a oni nemajú ešte ani rastlinku. Ak to chcú stihnúť, budú sa musieť poponáhľať. Prešli ďalších 15 kilometrov, ale už sa cítili úplne zoslabnutí, museli si oddýchnuť a najesť sa, ale ak zastanú, nestihnú prísť včas, lenže ak nezastanú, bude to samovražda. Rozhodli sa teda na chvíľu zastaviť a oddýchnuť si. Rýchlo zjedli svoje posledné zásoby jedla, čo mali a vypili poslednú vodu. Stratili tým ďalšiu vzácnu hodinu. A tak ich napadlo, ako by sa tam asi dostali najrýchlejšie? Mali so sebou ešte predsa laná, čo keby boli ako Tarzan z rozprávky? Bolo to dosť bláznivé, ale nič iné im nezostávalo a celá cesta bola ako z rozprávky a dúfajú, že to tak aj zostane, pretože rozprávky sa končia vždy rovnako "a žili šťastne až do smrti". Veria v to, že aj táto ich skutočná rozprávka sa tak skončí. Vytiahli laná, hodili ich na konáre stromu, aby sa mohli odraziť na ozajstné liany, ktoré boli všade pred nimi. Narátali do tri a obaja sa naraz odrazili na ďalšie a ďalšie liany. Jediné, čoho sa vtedy báli, bolo stretnutie na jednej liane s opicou, pretože sú na ich území a opice si na to dosť potrpia. Cítili sa naozaj úžasne: vietor vo vlasoch a opice pred nimi. Keď ich zbadali, ten pocit ich okamžite prešiel. Opice začali škriekať tak, že by to počul aj hluchý. Nevedeli, čo idú urobiť, keď vtom uvideli vodopád. Bol rovno pred nimi, ale najskôr by museli prejsť cez tie opice. V tej chvíli nebol čas na rozmýšľanie, leteli na lianách rovno cez opice, keď si uvedomili, že už ďalej cesta nevedie. Bol tam vodopád a ak sa odrazia, spadnú priamo doňho. V tej rýchlosti nestihli zabrzdiť liany a zostali sa je držať priamo nad vodopádom. Po chvíli sa Kim začala trhať liana, už držala len na kúsku a pomaly sa trhala stále viac a viac. Taylor vedel, že jedna liana oboch neudrží, ale nebolo času na premýšľanie a tak konal. Podal Kim ruku a dúfal, že ich jeho liana udrží. Nechcel riskovať, byť dlho na jednej liane, a preto sa chcel odraziť aj s Kim na zem. Povedal jej, že keď povie „pusti sa“, nech mu dôveruje a nech sa pustí. Taylor po tom ako sa odrazil, zakričal: ,,Teraz, pusti sa!“ Obaja dopadli na zem. Keď sa zo všetkého spamätali, priamo pred nimi, uvideli žiaru lúča ako dopadá na vchod do jaskyne, ktorá bola za vodopádom. Vošli dnu do nej, bola celá tmavá a len na kúsku svietilo svetlo z lúča, priamo tam kde rástla rastlinka, jediná svojho druhu. Nielenže bola čarovná, ale aj vyzerala čarovne. Jemne ju Kim odtrhla aj s koreňom, aby nepoškodila účinky a vydali sa na cestu domov. Teraz im ale zostávali už len 2 hodiny na cestu späť k teleportu a cesta sem im zabrala 22 hodín! Ako to majú stihnúť len za taký krátky čas, keď cesta trvá tak dlho? Tak to, čo sa stalo, bol asi osud: opäť k nim priletel jednorožec. Kim sa strašne potešila, jemne ho pohladkala a prihovorila sa mu: ,,Ahoj, kamoš, tak ty ešte žiješ?" ,,Hurá domov!“, zakričal Taylor. A zrazu už leteli v oblakoch. Našťastie cesta k teleportu už bola pokojná. A keď prišli k bráne, len vtedy si uvedomili, koľko je hodín, že už dávno bol večer a divočina je v noci veľmi nebezpečná. Zostávali im posledné 2 minúty, kým sa teleport nezavrie. Rýchlo zosadli, rozlúčili sa, keď zrazu zbadali, že brána sa pomaly zatvára. Bežali obaja ako len vedeli, už si mysleli, že obaja zostanú navždy tu, ale zase sa raz mýlili, stihli to presne. Brána ich vtiahla dnu a oni sa ocitli doma na povale, ako predtým. Aj u nich bol večer, ale vôbec nie toľko hodín ako tam, tu bežal čas oveľa pomalšie, takže zistili, že boli preč len dve hodiny a nikto nič nezistil. Rozmýšľali kedy je vlastne spln, či to všetko nebolo zbytočné, či stihnú zachrániť ľudstvo. Bežali sa pozrieť do kalendára. V ňom sa písalo, že spln je 24. 5. ,,Čiže dnes!“, vykríkla Kim. Musia sa poponáhľať, lebo mesiac za chvíľu vyjde a oni sa musia dostať na námestie k starej veži. Keď sa k nej dostali, vyrátali presne 90° uhol od veže, potom sa postavili oproti mesiacu a vytiahli z ruksaku rastlinku. Zrazu akoby nastala pohroma. Všetko začalo viac a viac černieť. Obloha, kvety, listy, stromy, domy, všetko. A potom vyšlo slnko, akoby bol nový deň a noc už pominula, lístie začalo blednúť a pomaly chytilo krásne jesenné farby, kvety otvorili nové púčiky a voda bola priehľadne čistá, mŕtve rybky ožili a celý svet bol akoby znovuzrodený. Nikto tomu nechcel uveriť, až kým všetkým nerozpovedali príbeh. Boli úplne všade, každý článok písal len o nich: "Mladí záchrancovia sveta!", „Ako Kim a Taylor zachránili planétu“. A žili šťastne až do smrti, presne tak, ako v to dúfali.

Ale pozor! Dúfam, že ste nezabudli, že rastlinka bola len jedna svojho druhu a dala sa použiť len raz? Takže ak si znečistíte svoje životné prostredie a budete potrebovať túto rastlinku, už ju nenájdete. Váš svet zanikne.

-->