Príbeh jdného konca

Petra Novosadová,
Píše sa rok 2225, a ja som Gwind, čo znamená cudzinka. Síce ňou v našom svete niesom, ale občas si tak pripadám. Žijem na Marse spolu so svojou rodinou a známymi. Sme tu už od nepamäti, no starká mi z času načas rozpráva príbehy o modrej planéte, ktorá sa kedysi dávno nachádzala vedľa nášho Marsu, a ktorá bola jej domovom. Je nepredstaviteľné, že mala skutočné srdce, aké teraz môžeme vidieť iba v múzeách, lebo tu by sme s ním neprežili. My máme robotické srdcia a v tele nám pomocou nich a pľúc z hliníka, ktoré nám umožňujú dýchať aj vo vesmíre, prúdi tekutina zvaná oderon. Bola objavená len prednedávnom známim Horácom Cleverom, a pridaná do Mendelejovej tabuľky prvkov, hneď vedľa vodíka. Picháme si ju každé ráno, a spolu s ňou užívame tablety na doplnenie tukov, bielkovín, cukrov a podobne. Nepotrebujeme jesť ani piť. Dokonca ani spať. Nový mozog s mikročasticami z ortuti a uránu nám totiž umožňuje pracovať bez prestávky. Sme čoraz viac ako stroje a len málo ľuďom sa to pozdáva, no my nemáme na výber. Kvôli udalostiam z minulých  storočí, kedy kedy sme zničili Zem, sa všetko zmenilo. K horšiemu. Už nie sme ľudia, ale roboty. Jeden ako druhý. Nachádzame sa na Plute, Venuši, Marse a aj v iných galaxiách, lebo stroje rýchlejšie  ako svetlo boli už dávno vytvorené sirom Danielom Fastom. Je veľmi slávny, lebo vynašiel aj olovoeinsteinum, ktoré si vkladáme do priestoru medzi nosom a očami a umožňuje nám žiť. Bez neho by sme sa vypli. Nezomreli. Vypli. Človek alebo v tomto prípade stroj, by si mohol pomyslieť, že sa poučíme z chyby, ktorú sme spáchali, no ani nie po 50 rokoch sme stihli prinútiť explodovať Slnko, a preto nemôžeme nič pestovať. Zdá sa, že sme nenapraviteľní. Starká tvrdý, že sa tento začiatok konca stal, keď bola jej babka malé dievčatko a na Zemi došli všetky ropné zdroje, ktoré sa vyčerpali priveľkou spotrebou. Amerika spanikárila a začala vo veľkom sekať stromy, aby fungovali aspoň autá na uhlíkový pohon, ktoré boli v tom čase vynájdené. A ako to býva, jedna katastrofa strieda druhú, a tak sa o niekoľko desaťročí nato v USA minuli všetky stromy a rastliny. Akoby toho nebolo málo, vďaka skleníkovému efektu sa začalo otepľovať, a cez oblaky na zem prenikalo ultrafialové žiarenie, lebo stroje na uhlie úplne zničili ozón. Už začali panikáriť aj Ázia s Európou a v správnom tušený, že od nich Amerika bude čoskoro chcieť stromy a rastliny, zahradili posledné kúsky zelene a nasadili všetkých vojakov na ich stráženie. Amerika sa podľa predpokladov  všemožne snažila ovládnuť tieto kúsky zeme, no nepodarilo sa jej to. Medzitým sa pre horúčavy, kde 60 stupňov predstavovalo ešte pomerne chlad, začala topiť Antarktída a zaplavilo Austráliu, Japonsko, Grónsko, Veľkú Britániu, Írsko i mnoho iných ostrovov v Tichomorí. Začali sa šíriť mnohé choroby a vznikli aj teraz neslávne známe vírusy ako- HCO, PTT, KMO a podobne. A hoci mnohé baktérie kvôli nedostatku živočíchov a priveľkému teplu navždy vymizli, (Známe sú- týfus, cholera alebo mor.) veľa ľudí zomrelo  bolo treba nastoliť nejaké spásonosné riešenie. S jedným prišiel Ján Taška z Československa, ktoré sa znova spojilo, a vy naliezol umelé pľúca, lebo už aj posledné stromy vymizli. Bol to iba chabý prototyp tých dnešných, no stačil aspoň na prežitie. Zostrojili sa aj mnohé vetračné zariadenia, ktoré fungovali na vodný pohon, takže aj teplo sa dalo vydržať, a niekoľko rokov sa zdalo, že vládne pokoj a nebezpečenstvo je zažehnané. No pravé vtedy nás najmenej pripravených zasiahla tá  najväčšia prírodná katastrofa, akú si planéta Zem od záhuby dinosaurov pamätala. Všetky vodné toky a  nádrže sa vyparili v dôsledku silného slnečného žiarenia a milióny ľudí nemali čo piť, preto boli vlády prinútené konať. Rozhodnutie prišlo po dlhom otáľaní- Zem sa stala neobývateľnou a ľudstvo musí odletieť do vesmíru. Vzápätí začali z posledných kúskov hornín a kovov budovať raketu schopnú letieť na Mars, a hoci bola veľkokapacitná a počet obyvateľov  sa v dôsledku katastrof značne znížil, nemala dosť miesta pre všetkých, preto sa táto vesmírna loď zvaná Slovakia (lebo ju vynašlolo Slovensko) musela ešte 20 krát vrátiť, kým boli všetci bezpečne na Marse. Síce sa nazdávali, že všetky problémy sa odletom zo Zeme vyriešili, nebola to pravda, a ešte trvalo veľmi dlho, kým sa konečne podarilo vytvoriť mechanické orgány, a prispôsobiť sa na život vo vesmíre. Hrôza! Vždy keď to starká vravievala, naskočila mi husia koža, a aj keď sa neviem hnevať, lebo tento pocit nám blokujú čipy v mozgu, hanbím sa za naše pokolenie, a zato, ako sme prinútili Zem k výbuchu. Vždy rozmýšľam,( mám na to veľa času, lebo nespím a do školy nechodím, keďže všetky  potrebné informácie mám už odmalička zakódované v umelom mozgu) či sa stane podobná vec , a či by sme tento druhý raz prežili. Ľutujem, že nemôžem poznať lásku či zvieratá, ktoré kedysi žili na Zemi. Chcela by som vidieť stromy, hoci už nepotrebujem dýchať, chcela by som cítiť slnečné lúče, aj keď mi zima neubližuje. Všetko je však preč, a stroj času ešte nikto nevynašiel (iba cestovanie čiernou dierou, ale to je iná vec) a tak nemôžeme napraviť tu osudovú chybu  zo dna 2.9.2079, keď sa nám podarilo to, na čo už nikdy nikto nezabudne. A ja i mnoho iných dúfame, že sa podobná vec už nikdy nezopakuje. 
-->