Príbeh malej Terezky

Zuzana Mareková, Ekologické slniečka
Príbeh malej Terezky
Začalo to už dávno... Už pred stovkami rokov si ľudia prestali uvedomovať aká je naša planéta potrebná. Prestali chápať, že je potrebné chrániť  životné prostredie pre to, aby na Zemi mohol existovať život. Čím viac sa na planéte využívalo heslo: „Znič všetko dobré“ tým viac začal život upadať. Letá boli čím ďalej tým teplejšie...v Zime nebol žiadny sneh...Deti namiesto snehu dostávali dážď. Už vtedy si ľudia mali uvedomiť, že niečo nie je v poriadku. Ale oni nie. Všetko to zhadzovali na niekoho iného. Všetci sa sťažovali, no nikto s tým nič nespravil. Ach. Prečo boli ľudia taký? Prečo neprestali s tým čo dodnes zabíja našu planétu? Prečo stále rozširovali ten svoj odpad ďalej?
   Vyzerá to tak, že človek zničí aj to čo nevlastní. Planétu. Veď už aj zvieratá sú čistotnejšie! Pokračovalo to... Čím ďalej tým horšie. Nikto si to avšak neuvedomil. O niekoľko desiatok rokov zatrúbila trúba a všetci si vypočuli odkaz: „Naša planéta dosiahla najvyššieho stupňa zamorenia. Vzduch už viac nie je bezpečný. Naša planéta je toxická. Vyzerá to tak že nič čo je vonku neprežije. Zatvorte okná. Za žiadnych okolností ich neotvárajte. Je všetkého málo. Manželský pár môže mať z dôvodov šetrenia len 2 deti! Ani o jedno viac! Porušenie sa vážne trestá. V priebehu 3 dní vám budú doručené masky na dýchanie. A ochranné obleky...Opakujem. Nevychádzajte za žiadnych okolností z domu. Ide o život!“ Všetci sa stiahli do domov a všetko živé stíchlo. V Jednom lesíku ďaleko od civilizácie sa práve v tej chvíli narodilo dievčatko. Bolo krásne, zdravé a plné radosti. Matka mu pri pôrode zomrela. Bola už slabá. Ochorela vtedy keď planéta. Teraz otec malej Terezky vedel, že je koniec. Že naša planéta je v háji. Nič už nebolo zelené. Chytil malé dievčatko do rúk, dal manželke posledný bozk na čelo a odišiel domov. Zalepil okná čiernym papierom. Nechcel viac vidieť svet. Maličká Terezka rástla. Bola z nej krásna mladá dáma. Dobre vychovaná. No stále bola zarmútená. Nech sa jej otec akokoľvek snažil, nikdy nebola šťastná. Bola iná... Vedela, že je vonku niečo, čo ju potrebuje. Mala 7 rokov no rozmýšľala, ako keby bola dospelá. Z iných domov stále odvážali odpad von. Hromadili ho. Zo Zeme sa stávala skládka. Ani centimeter zelený. Nič. Žiadne stromy. Proste prázdno. Terezka to však cez zalepené okná nevidela. Myslela si, že je to tam krásne. Keď mala 14, jej ocko cez deň raz zaspal. Obliekla si ružový kabátik...obula čižmičky, pomaličky stlačila kľučku...bolo zamknuté. Kúsok zosmutnela ale vzápätí si spomenula že jeden kľúčik videla ockovi na náramku. Rozbehla sa hore schodmi, ale opatrne aby nezobudila ocka. Prišla k nemu. Rozopla mu náramok, zobrala si kľúčik a prešla k dverám. Na lístoček napísala: „ prepáč ocko, ale cítim, že to tak musí byť. Ten svet vonku ma potrebuje.“ A prilepila ho na dvere. Pomaličky vsunula kľúčik do zámku dverí. Počula slabučké šťuknutie. Otočila kľúčikom a stlačila kľučku. Zavrela oči a otvorila dvere. Zhlboka sa nadýchla. No skôr nenadýchla...Nedalo sa. Začala silno kašľať. Zavrela dvere a pohla sa ďalej. Všade kde sa pozrela videla len samý odpad... Pri vyschnutom pni stromu sadla na kolená a začala plakať. „Mami chýbaš...prosím, vráť sa. Viem, že tu mám poslanie. Viem, že by si ma naučila tomu chápať a to poslanie plniť. Ale ty tu nie si.“ Bolo to pre ňu ťažké. Zbadala starčeka ako hrabe odpadky a dáva ich do veľkého vreca. Prišla k nemu Terezka „dobrý deň...Čo je toto za miesto? Stále som si predstavovala krásne vysoké silné stromy, milióny kvetov...a všade zeleň, zvieratá  ako behajú na krásnych zelených lúkach. Kde to všetko je?“ po chvíli odmlčania starček so slzami v očiach začal: „ Och, dievča moje malé... toto tu už dávno nie je...aké to tu predtým bolo krásne...Keby sa dalo, skúsim to obnoviť, no nejde to... Som príliš starý...Ale môj vnuk...Ten je silný...Volá sa Roman...Choď za ním, pomôže ti.“ „Ďakujem“- odvetilo dievčatko a pobralo sa na cestu. Prišlo až k potôčiku. Strašnému. Videla tam maličký domček...Zaklopala...“ďalej“ ozvalo sa... „Dobrý...ja som Tereza, posiela ma sem nejaký starček, mám nájsť Romana, vraj mi pomôže...“ povedala. „Ahoj, ja som Roman, už som ťa čakal.. poď ďalej“
Ako náhle ho uvidela, zamilovala sa. Nemo naňho pozerala. Po chvíli jej povedal: „ Zem je v katastrofálnom stave. Bude to tvrdá práca, aby sme ju opäť obnovili. Začneme tým, že... nájdeme ľudí čo nám pomôžu triediť odpad, potom ho povezieme do spaľovne. Tam sa spáli. Budeme tak triediť všetok odpad. Vybudujeme garáže a zamkneme tam všetky autá. Navždy. Do každej domácnosti dáme dva bicykle. Keď bude zem očistená od odpadu vybudujeme skleníky. Očistíme vodu. Zastavíme výrobný proces...Ľudia budú pracovať na poli. A sami pestovať čo budú jesť. Musí sa celý život obnoviť. Musíme pomáhať prírode,ako sa len bude dať.“ -povedal jej.
Potom sa pozrel na ňu. Bola veľmi krásna. Zamiloval sa... Začali obnovovať Zem. Pustili sa do toho. Vychádzalo im to. Mohli začať chodiť bez masiek. Odpad bol už preč ale zistili že majú problém... Odpadu bolo príliš veľa v továrňach. A aj ľudí. Museli vymyslieť riešenie. Založili dobrovoľnícku skupinu mládeže, ktorá chráni životné prostredie. Roman urobil pred domom malú záhradku kde boli jej najobľúbenejšie kvety- ruže...bolo nimi napísané“ pre Terezku“. Pri jednej ruži našla list: „ Terezka, nič pre mňa nie je dôležitejšie ako ty a naša planéta... musím zachrániť Zem...“ Prečítala si to a rozplakala sa. Potom sa obzrela a videla ho tam ako tam stojí s kyticou na zelenej lúke...Prišla k nemu objala ho a povedala: „podarilo sa nám to! Zas môžeme bezpečne chodiť po lesoch...“
 
Ktovie dokedy to vydrží...Asi až kým zas ľudia nezabudnú že Zem je ich domov ktorý treba chrániť! -->